Bol upršaný septembrový podvečer. Celý deň som sa krížom krážom túlal lesmi. Vyčítal som si, že už dávno som mohol byť niekde utáborený, striehnuť a pozorovať zver.  

​

 Vyšiel som z lesa na opustenú lúčku, zarastajúcu hrabmi, hlohmi a inými kríkmi. Ako tak kráčam, pozriem nad seba a tam, smerom k lesu, beží šedá škvrna. Môj prvý vlk.  

​

 Pozriem nižšie a tam ďalší vlk, žlto-šedý, pomaly kluše tým istým smerom. Zavyjem. Vlk zastane, obzrie sa a pokojne sa stratí v húštinách.  Z lesa sa ozve piskľavé vytie. Moji prví vlci. Stojím v tom jemnom daždi naradostený a nejako viem, že to ešte nie je všetko.  

​

 

​